“V štvrtok po 5. pôstnej nedeli sa z farnosti Kokošovce s nami zdieľa propedeutik Šimon Jurčišin.”

          Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom. (Kaz 1, 9) Ak sa má história v priebehu dejín sveta opakovať, tak pre mňa je tým “historickým“ momentom, znovu tento pôstny a blížiaci sa veľkonočný čas. Vonkajšia situácia je podobná tej minuloročnej pandemickej. Skutočne, akoby to bolo včera, keď som v tichu zahĺbený načúval a rozlišoval hlas Pána v našom farskom kostole sv. Jána Krstiteľa v Kokošovciach. Nič nie je náhodou a ani tieto slová: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“(Jn 1, 29), ktoré rezonujú vo mne a vyslovil ich sv. Ján. Moje povolanie sa utvrdilo v tichu, v ktorom je najčastejšie a najlepšie počuť Boží hlas. Ak som sa minulý rok niečomu naučil, tak je to určite nájsť si čas adorovať, ak ide o veľké rozhodnutia. Adorácia je miestom prehĺbenia vzťahu s Ježišom. A ak som sa v niečom tento rok utvrdil, tak je to znovu potreba adorovať. A Boh mi tento čas opakovane darúva. Môžem čerpať len z vlastných skúseností a preto povzbudzujem každého, kto sa túži stretnúť s Božím hlasom, ak to ešte neskúsil a má tu možnosť, aby adoroval. 
Boh si ma formoval bez toho, aby som to nejako tušil. A naozaj, isté skutočnosti môžeme overiť až odstupom času, kedy je zorné pole širšie a je lepšie vidieť pôsobenie Boha.  Narodil som sa pred dvadsaťjeden rokmi v Košiciach. Po ôsmich rokoch nám rodičia postavili dom v Kokošovciach a teda od tretieho ročníka som navštevoval najbližšiu cirkevnú školu v Prešove. Ona je tým miestom “polievania zrnka“. Neskôr prišli aj tie krušnejšie chvíle, keď sa moja viera ocitla zoči voči s iným názorom sveta a s inými pohľadmi. Bolo to v období strednej školy. Je známe, že v tomto období “dospievania“ väčšina z nás prijala aj birmovanie. Dovtedy som vieru zvykovo praktizoval, od prípravy na birmovku som ju začínal žiť, prežívať. Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila. (Heb 12, 11) Ak som aj v živote zle odbočil, určitými situáciami som bol navedený späť na tu správnu cestu. Keď som sa podriadil a otvoril Bohu, odvtedy sa ku mne tak viditeľné prehovára, že sa Ho neviem vzdať. Opísal by som to ako zamilovanie. Božie milosrdenstvo je veľká milosť a je, samozrejme, pre každého bez rozdielu. Ten, kto ho zažil a slobodne prijal, je navždy zmenený. Verím tomu, aj keď to nemusí byť u dotyčného viditeľné navonok. Dúfam, že sa do propedeutika vrátim zmenený. Darovaný čas začiatku pandémie minulého roka som využil na rozlíšenie. V tomto roku, či by ste mi aj verili alebo aj nie, nepočítal som s tým, že budem už skoro štvrtý mesiac doma. Už teraz sa teším a dôverujem Bohu čo pre mňa chystá, kedže tento čas (budem sa už opakovať) je tak podobný tomu minulému, zase mám tu možnosť načúvať a v tichu spoznávať. Mal som možnosť v mojom zamestnaní okúsiť aký krehký a rýchlo pominuteľný život je. Prajem nám život v slobode. Pozor nie v svojvôli. Nech nad nami nevíťazí strach, úzkosť, povrchnosť, hriech. Buďme pozorní voči sebe a preukazujme si milosrdenstvo. Nech všetci uveríme, že Ježiš nás vykúpil z každého hriechu. 

S pozdravom Šimon Jurčišin