VALENTÍNSKA PÚŤ NÁM PRINIESLA NOVÉ VZŤAHY

Sedem pahorkov pomaly prikrýva závoj letného večera. Romantickú atmosféru umocňuje hlas fontán, stojím v tichom objatí. Valentínska púť po troch mesiacoch čakania priniesla svoje ovocie. Mesiačik veľký, zlatistý, žmúri na Rím kamenistý. Sekundová ručička sa javí ako minútová, nevnímajúc čas nechávam priestor pôsobivej atmosfére pred majestátnou bazilikou prvého pápeža. Jedno z najvydarenejších architektonických diel na svete, Piazza San Pietro s kapacitou až 400 tisíc ľudí je takmer prázdne. Je štvrtok večer a my sme sa prišli rozlúčiť s večným mestom.

Ok, asi to musím upresniť. Tak teda: nie, nemám rande. Viac ako romantické objatie komponuje Berniniho kolonáda – symbol náručia Cirkvi. Zopár vzácnych minút dáva priestor zhodnotiť našu prvú púť do Talianska.

Čo sa môže stať, keď sa propedeutici vyberú na valentínskú púť do Vysokej nad Uhom? Okrem všetkých možných scenárov, ktoré Ti práve napadli, je tu ešte jedna možnosť: pridŕžajúc sa cieľa, kam vedú všetky cesty, sme z dedinky nad Uhom putovali do mesta nad Tiberom. Počas sv. omše v blízkosti rodiska bl. Anky totiž o. arcibiskup Bernard Bober vyhlásil púť do Ríma, aby tam odovzdal jej relikvie Sv. Otcovi. A tak sme v jednu májovú noc opustili seminárne silencium. Teda, “opustili” nie je celkom vhodné slovo. Ticho totiž putovalo s nami.

Chaoticky organizovaná doprava, preplnené námestia, predbiehajúce sa mopedy, hodinové rady čakajúcich na lístky, 10 miliónov turistov ročne… nič z toho nezobralo príležitosť prihovoriť sa tichu dostatočne silným hlasom. “Nie je dôležité prejsť čo najviac pamiatok”, vraví prefekt o. Marek, “ale premeditovať tie, v ktorých sme”. A tohto motta sme sa snažili držať celý čas. Historický výklad prenechám teda odborníkom, z celej púte chcem skôr podčiarknuť jej duchovný ráz. Predovšetkým posilnenie viery a vďačnosti za dar Cirkvi, ktorá napriek všetkým ľudským zlyhaniam v sebe už tretie tisícročie nesie božskú ustanovizeň.

Jednou z mnohých nezaslúžených milostí boli slovenské sväté omše v bazilikách. Prvá z nich bola v Santa Maria Maggiore, ktorej dejiny siahajú už do 4. storočia. Na pôde, kde pápež Hadrián II. slávnostne schválil používanie staroslovienčiny v liturgii sa niesli tóny “Bože čos’ ráčil, slovenskému ľudu” skutočne hymnicky. V tomto chráme sa totiž prvýkrát slávila sv. omša v reči našich predkov.

Druhý deň sme taliansku čižmu prebrázdili až k Jadranskému moru, aby sme sa v San Giovanni Rotondo stretli so svätcom. Svätcom, ktorému sa zjavil Pán Ježiš so svojou mamkou, ktorý sa rozprával s anjelmi strážnymi, dokázal byť na dvoch miestach naraz, jeho nerozlučnou spoločníčkou bola bolesť a sprevádzala ho záhadná rajská vôňa. Myslím, že predstavovať ho je už zbytočné, veď kto by nepoznal pátra Pia. “Keď sme prišli na miesto, kde žil a trpel, tak som bol veľmi očarený jeho dielom”, reaguje na Dom úľavy v utrpení Dávid. Nemocnicu podľa najnovších
poznatkov z oblasti liečenia tela a duše s kapacitou 1200 postelí dal “druhý sv. Frantšek” vybudovať výlučne z milodarov ako “chrám modlitby a vedy”.

Z nespočetného množstva príbehov nám o. Marek spomenul nasledujúci: “Istý seminarista prosil P. Pia, aby mu pomohol v boji proti pokušeniam v čistote. Zlý duch v noci fyzicky zbil P. Pia so železnou tyčou z jeho postele. Ráno bol pobitý a keď ho uvidel seminarista, tak sa mu hodil k nohám a ľutoval ho a ospravedlňoval sa. Ale P. Pio povedal: ‘Ale sme zvíťazili.’ ” V kostolíku, kde slúžieval niekedy až 2 hodinové sv. omše sme sa prvýkrát stretli s ďalšími slovenskými pútnikmi ako aj s o. arcibiskupom Bernardom Boberom, pod ktorého vedením táto púť bola. Meditácia tvárou tvár pri svätcovi 20. storočia nechala opäť prehovoriť ticho.

Po ceste späť do hlavného mesta Talianka sme zvažovali zastaviť sa v Lanciane, pri vzácnych relikviách eucharistického zázraku. Istý mních veľmi pochyboval o reálnej prítomnosti Ježiša v Eucharistii. Počas sv. omše sa pri slovách premenenia hostia premenila na mäso a konsekrované víno na krv. „Kúsok tela je rezom srdca a je úplne jasné, že sa jedná o pravú a ľavú srdcovú komoru.” píše Prof. Linoli vo svojej správe, “je to rovnaká krvná skupina ako človeka z Turínskeho plátna”. Ďalším nevysvetliteľným zázrakom je fakt, že každá z piatich hrudiek krvi váži samostatne 15,85 gramov, presne ako všetkých 5 hrudiek spolu. Avšak držiac sa nášho motta (radšej menej a poriadne) sme sa rozhodli pokračovať v ceste, aby sme zavčasu došli do Manopella.

Turínske plátno pozná takmer celý svet, avšak o šatke Ježišovej tváre sa vie už menej, aspoň podľa nášho skromného výskumu :). Neobyčajná Kristová tvár na šatke s rozmermi 17×24 cm má v sebe vlastnosti obrazu, fotografie i hologramu – ale nie je to ani jedno z nich. V roku 1963 svätý páter Pio povedal: „Svätá tvár z Manopella je najväčší zázrak, aký máme.“ Navyše, látka je z extrémne tenkého materiálu bisior, takzvaný morský hodváb, ktorý je priesvitný a ohňovzdorný. Na takýto materiál sa technicky nedá naniesť nijaká farba. “Za posledných dvadsať rokov mnohí významní vedci preskúmali relikviu šatky svätej tváre. Ich výsledky dokazujú, že obraz určite nenamaľovala ľudská ruka, rovnako ako zázračný obraz Panny Márie z Guadalupe v Mexiku a obraz mŕtveho Kristovho tela na Turínskom plátne” vraví poľský kňaz Mieczysław Piotrowski. “Vedecký výskum jednoznačne potvrdil, že obraz božskej tváre z Manopella nemohol namaľovať nijaký človek.”

Musím sa priznať, že keď som zbadal šatku prvýkrát, nezdala sa mi taká pekná, ako som očakával. Avšak ide o Ježišovu tvár, ktorý práve vstáva z mŕtvych, teda nie je ešte v celej svojej kráse oslávený. Božiu dokonalosť naplno prežijeme až v nebi. Ďalším dôkazom nezaslúžených Božích darov bola milosť sláviť sv. omšu práve pri spomínanom dôkaze zmŕtvychvstania.

Našu radosť a nadšenie umocnil cieľ púte – stredajšia audiencia so Sv. Otcom Františkom. “Veľmi sa potešil, keď sme mu darovali jej relikviu a na moje prekvapenie zareagoval veľmi pohotovo”, spomína Marek Ondrej, ktorý bol priamo pri odovzdávaní, spolu s kardinálom Tomkom a o. arcibiskupom. “O našej Anke povedal: ’Áno, áno, viem, je to silná a veľmi odvážna osobnosť!’ Úprimnú radosť mal ešte z jedného darčeku, ktorý sme mu pripravili – zo sladkostí. Vieme, že pápež má veľmi rád sladkosti a mnohokrát zvykne pripomenúť ochranke: ’Toto mi dajte na stôl!’”

Po samotnej audiencii s pápežom Františkom nasledovalo oveľa vzácnejšie stretnutie (aj keď to často, žiaľ, takto nevnímame). Nie “len” so zástupcom Krista, ale s Kristom samotným – v Eucharistii. Slovenská sv. omša celebrovaná kardinálom Tomkom v majestátnej Bazilike sv. Petra vyvolala zimomriavky nie jednému pútnikovi. Z tisíc hrdiel sa ozýva pieseň nábožná horlivá… zneje úprimná vďaka Bohu za dar nášho “Otca vo Vatikáne”. “Živ Bože otca svätého, námestníka Kristovho” spievalo približne 200 pútnikov, uvedomujúc si tak veľké milosti. Tu sa nedalo inak, ako opäť navštíviť v tichosti toho, ktorý Petrovi, tomu pár metrov vedľa nás pochovanému, zveril kľúče od Božieho kráľovstva.

Nemalý počet znakov by si zaslúžil opis ďalších meditácií: svedectvo pút apoštola národov – sv. Pavla, bazilika 1. pápeža – sv. Klimenta, vďačnosť za dedičstvo otcov pri hrobe sv. Cyrila, majestát Matky všetkých kostolov – Lateránska bazilika. Taktiež návšteva kostola sv. Alfonza so svetoznámou ikonou Matky Ustavičnej pomoci: Pán Ježiš na rukách svojej mamky a po ich boku archanjeli držiaci v rukách nástroje Jeho umučenia. Niektoré z týchto predmetov vystavených v Bazilike sv. jeruzalemského Kríža boli veľmi silným impulzom k meditácií – nielen drevo Stromu života, ale aj kúsok z kríža lotra (ktorý už v ten deň bol s Ježišom v raji), ďalej trň z tŕňovej koruny, klinec, tabuľka s nápisom INRI a kópia turínskeho plátna.

Neviem, kto každý sa modlil za našu púť, ale zjavne to bol niekým vymodlený čas. Skutočne ďakujeme! Náš odlet na púť bol doprevádzaný zimou, dažďom a zatiahnutou oblohou. Stúpaním k nebu ponad horizont hmly sa však náš pohľad menil a slová bl. Zdenky: “za mrakmi je moje milované Slnko” sa naplnili viac ako symbolicky. Nastala totiž zmena.

Valentínska púť skutočne priniesla nové vzťahy. Okrem upevnenia našej komunity sa upevnil náš vzťah k tichu. Ten prináša ovocie radosti postupne. Preto sa to volá púť. Cieľom púte vo Vysokej nebola púť radosti. Cieľom návštevy večného mesta nebol Rím. Boli to “len” jedny z míľnikov na ceste do Nebeského Jeruzalema. Na dokončenie tej našej púte nám dobrý Pán Boh zatiaľ daroval ešte nejaký čas. Ten chceme investovať (okrem iného) do spomínaných vzťahov, preto si ďalšie zážitky necháme aj na osobné stretnutia a rozhovory. 🙂

Fotky ako vždy môžete nájsť v galérii 🙂

Ondro