Prvýkrát v živote mám možnosť (ja to považujem pre seba aj za milosť) pozrieť sa na dnešný Svetový deň chorých z obidvoch perspektív – z perspektívy chorého ako aj slúžiaceho chorým. Vďaka korona kríze a aj nemožnosti chlapcov byť v propedeutiku som mohol slúžiť doteraz dva týždne v nemocnici ako dobrovoľník, kým mňa samého nezastavil koronavírus. Zažiť nemocnicu z pohľadu pacienta je pre väčšinu populácie taká „klasika“. Ale zažiť nemocnicu z pohľadu personálu je niečo iné, zvlášť ak tým personálom profesionálne nie som a nemám na to ani vzdelanie.
Sv. Otec František vydal k dnešnému už 29. Svetovému dňu chorých, ktorý sa slávi v deň liturgickej spomienky Panny Márie Lurdskej, posolstvo s veľmi oslovujúcim mottom: „Len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia (Mt 23,8). Vzťah dôvery je základom starostlivosti o chorých“.
Čomu ma naučil Učiteľ skrz poskytnutie týchto príležitostí, čomu som sa naučil praxou v nemocnici a pozorovaním jej prostredia z „pracovnej“ perspektívy?
Sv. Otec to vystihol. Bez dôvery to naozaj nejde. Obojstranne. Pacienta voči personálu a naopak. Ako aj dôvera členov personálu voči sebe navzájom. Závisia od nej prakticky všetky činnosti, ak majú priniesť svoje dobré ovocie:
- prezlečenie a vydenzifikovanie postele pre nového pacienta, ktorý príde;
- podávanie liekov a infúzií a ich príprava;
- poslúženie pacientovi na lôžku od oholenia brady až po podanie tej správnej stravy, ktorú môže prijímať pri svojej diagnóze;
- polohovanie pacienta pri vzájomnej spolupráci zdravotníckeho personálu;
- správne získanie a zapísanie údajov do listu pacienta kvôli vizite;
- očistenie pacienta po veľkej potrebe;
- výmena špinavého prádla za čisté, donesenie zdravotníckeho materiálu zo skladu…;
- zakladanie výsledkov rôznych vyšetrení do zdravotných kariet pacientov;
- vzájomné vypomáhanie si personálu v mnohých každodenných činnostiach…
Nemocnica je jeden živý organizmus, ktorý nie je tvorený iba ľuďmi, ktorých vidí pacient, t.j. lekári či lekárky, zdravotné sestry, zdravotné asistentky, sanitárky a sanitári. Je tvorený aj ľuďmi v skladoch, v práčovni, na technických a strojových úsekoch, v kuchyni, až po pána, ktorý je celú smenu vo výťahu, aby bol k dispozícii všetkým. A toto všetko musí byť dobre zosynchronizované, aby pacient dostal čo možno najlepšiu starostlivosť.
Ale prax ukazuje, že to nestačí. Je ešte jedna veľmi dôležitá vec vo vzťahu k pacientovi: milé, láskavé, slušné, ľudské správanie. Je úžasné sledovať, aké divy robí práve takéto správanie sa k pacientovi. Milé slovo, položenie úprimnej otázky ako sa má, podanie mobilu, vody, či jablka, poslúženie kúpením vecí v obchode, porozprávanie sa, spýtanie sa, či je všetko v poriadku a či niečo nepotrebuje…
Prežívame teraz akútnu skúsenosť s nepriateľom vírusom, ktorého voľným okom nevidno. Je to veľmi nepríjemné, zlé, bolestivé, smrtiace, prinášajúce do mnohých rodín a životov smútok. Na druhej strane zakusujeme veľkosť obety zdravotníckych pracovníkov, dobrovoľníkov rôznych profesií, kňazov, členov a členky reholí a zasvätených. Kreativitu a obetu lásky v rôznych podobách. Ostáva mi na záver iba prosiť, aby Boh odmenil každého za jeho obetu a lásku tak ako uzná za vhodné. A zároveň posilnil všetkých, ktorí musia prežívať bolesť zo zlých účinkov tohto vírusu.
Jedine s dôverou v Boha a dôverou medzi sebou navzájom to zvládneme.
Marek Kunder