„Pozývame vás (nielen) dnes na Zelený štvrtok čítať príspevok od Mariana Kuruca.“

Volám sa Marián Kuruc a pochádzam z farnosti Lemešany. Táto farnosť je zasvätená sv. Martinovi. Sme veľmi mladou farnosťou, keďže obec Lemešany patrila do roku 2012 pod farnosť Drienov. Presný dátum vzniku je 1. 7. 2012. Je to pre mňa celkom zaujímavé, že aj v týchto rokoch môže vzniknúť farnosť aj s podporou obyvateľov obce, ktorí sa zaslúžili za výstavbu nášho nového kostola. Kostol je postavený v modernejšom štýle, ale ukrýva v sebe druhý cenný unikát. Organ. Samozrejme, tým prvým unikátom je bohostánok, kde prebýva  Ježiš Kristus. Organ, ktorý je tam umiestnený, má nápis Slovo. Jeden z dôvodov tohto nápisu je, že organ síce nevie rozprávať, ale svojimi tónmi má vytvoriť príjemné miesto pre modlitbu, respektíve platia slová sv. Augustína: „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“

Som mladý človek, ktorý bol vedený svojimi starými rodičmi, ale aj vlastnými rodičmi k Bohu. Doteraz si pamätám, ako sa babka snažila ma naučiť modliť sa. Podarilo sa jej to, za čo som jej veľmi vďačný, lebo život s Bohom je krásny. A ešte krajší, ak oň stojíme a nie sme len obyčajným kúskom topiaceho sa ľadu. Ľad sa roztopí a voda vyschne. Povedal by som, že zanikne. Ale Boh nás má veľmi rád a dáva nám vždy nové možnosti bližšie Ho spoznať. Aj mne dal takúto príležitosť, povolal si ma na cestu. Cesta, ktorá nie jednoduchá, ale s Bohom zvládnuteľná. Vždy som sa modlil, aby ma viedol Jeho cestou. Aj keď ma viedli rodičia k viere, nepociťoval som vždy, že sa mám stať kňazom. Moje prvé kroky, resp. volanie som pocítil až v treťom ročníku na strednej škole. V tomto čase mi počas prázdnin zomrela teta, ktorá bola rehoľnou sestrou. Dovtedy som za ňou mnohokrát chodieval a rozprával som sa s ňou o rôznych témach. Moja teta mala tiež veľmi krásny vzťah s Bohom a modlila sa za nás. Dokonca mi rodičia vraveli, že mi vyberala meno. Keď zomierala, bola zmierená so smrťou a to mi prišlo krásne, akú malá veľkú dôveru. Po jej smrti som začal už viac uvažovať, že stať sa kňazom nemusí byť niečo, čoho sa mám báť.

Dal som si prihlášku a prijali ma. Prijatie beriem pozitívne, aj keď niekedy prichádza skúška v podobe rôznych otázok, napr. či som sa dobre rozhodol, či som ten pravý. Ale ak si ma vybral, tak ma so mnou určite zámer. Aký? Dozviem sa neskôr.

Ešte pred podaním prihlášky som sa rozprával s naším pánom farárom, že kam by som  asi šiel. Keďže som miništroval už od škôlky, tak som mal možnosť spoznať viacerých kňazov, všetci boli príjemní a vyžarovala z nich istá charizma. S každým som mal dobrý vzťah, s terajším pánom farárom takisto. Pán farár sa snaží viesť mladých aj prostredníctvom katechéz pre prvoprijímajúce deti, ale aj pre birmovancov, takisto vytváraním rôznych akcií. No, žiaľ v týchto podmienkach je to znemožnené.

Na záver by som chcel zaželať krásne prežitie Veľkonočných sviatkov, aj napriek situácii, aká je. Nachádzame sa vo Veľkom týždni, ktorý je predzvesťou zmŕtvychvstania nášho Spasiteľa. Preto zaujmime miesto v kruhu rodiny a prežime tieto sviatky s pokorou a myšlienkou na to, čo pre nás urobil Ježiš Kristus.