Bolo to práve 12. septembra ráno, keď pri prácach v seminárnom kostole robotník nechtiac zvalil sošku Panny Márie fatimskej, ona spadla a rozbila sa. Vrchná časť ostala neporušená, zvyšok sa však rozletel na maličké a väčšie kúsky.

Rozbitú sochu preto chceli vyhodiť, no niektorí chlapci z propedeutika sa to všetko dozvedeli a prišlo im to ľúto. Prevzali si črepiny zozbierané do krabice, pretože premýšľali nad tým, že by sa socha snáď dala nejako poskladať a zreštaurovať. Postupne sme sa o soche dozvedeli všetci. V propedeutickej kaplnke vtedy nebola žiadna socha ani obraz, a tak keď vzali tú vrchnú nepoškodenú časť, postavili ju na vysoký drevený svietnik pri oltári a zospodu obalili zlatou sieťovinou.

Po modlitbách ju ďalší kolega, o ktorom sme vedeli, že sa rád venuje histórii, sošku vzal, aj všetky črepiny a začal ju skladať vo svojej izbe. Tiež sa nám aj zveril, že túžil, aby v tejto kaplnke bola soška Panny Márie a ona prišla takým zvláštnym spôsobom a bola postavená práve pred jeho miestom na sedenie. Večer, keď sme prišli do kaplnky a keď sme sa pozerali z diaľky od dverí, vyzeralo to, ako by tam niekto postavil novú sochu.

Nebola síce ešte úplne dokončená, ale boli sme veľmi prekvapení ako dobre vyzerala i napriek tomu, že sa rozletela predtým na malé kúsky. Vtedy sme sa všetci spoločne rozhodli, že kaplnka bude niesť titul „mena Panny Márie“, pretože bolo práve 12. septembra a kaplnka sa obnovovala a čakala na požehnanie.

Neskôr sa ešte dolepili zvyšné časti a pani reštaurátorka zretušovala vzhľad, dala ho do pôvodnej podoby. A keď bolo 13. októbra, požičali sme tú sochu do seminárneho kostola na fatimskú pobožnosť.

autor: Peter Astrab