“Chalani, veď príďte niekedy na víkend”, povedal mi môj strýko Marek (ktorý je kňazom v rehoľnom dome pre sestry Vykupiteľky) po koncerte Piotra Rubika v Košiciach a aspoň narýchlo sa zoznámil s naším propedeutickým ročníkom.

A tak, ako nás v septembri Rubikov orchester vytrhol na chvíľku zo vtedy ešte len rozbiehajúceho sa seminarného života, tak sme sa o pár mesiacov neskôr ocitli na celý jeden vikend opäť mimo nášho priestoru – na Vricku.

Že nevieš kde to je? Dovtedy sme to netušili ani my :). Približne tri hodinky cesty z našej základne smerom na západ a ocitneš sa v malebnej dedinke medzi Martinom a Prievidzou.

U sestričiek Vykupiteliek a ich susediek Satmáriek (o ktorých sme dovtedy počuli len “z počutia” 🙂 ), nás čakalo po dlhej ceste milé privítanie, pohostinnosť a nadšenie (z možno raz budúcich kňazov 😛 ).

Dobití nedobití, ráno sme pekne všetci začali sv. omšou o 6.20. “Keďže na západe vychádza Slnko o niečo neskôr”, spomenul v závere liturgie náš prefekt o. Marek, “dodatočne Vám prajeme všetko najlepšie k včerajšiemu MDŽ”. Veď byť v spoločnosti 67-ich žien a zabudnúť na ich sviatok by znamenalo riskovať veľa :). V priebehu dňa sme absolvovali v bližšom okruhu niekoľko výjazdov, počnúc návštevou pána farára, ktorého modlitba breviára z tabletu vôbec nenasvedčovala jeho vysokému veku – 97 rokov! (Dokonca svojho “suseda” – Mareka ešte pozýva na oslavu 100-ky 🙂 ).

A aj keď naša výbava nemala veľa spoločného z turistickým nasadením, predsa sme si ako hrdí Slováci nemohli nechať ujsť príležitosť aspoň symbolicky navštíviť jedno z trojvršia nášho štátneho znaku – Veľkú Fatru. Keďže na cirkevných dejinách v tomto semestri preberáme práve stredovek, naša 6-členná expedícia navštívila aj Blatnický hrad z 13. storočia. Zároveň sme mali možnosť overiť si pravosť jeho prívlastku, keďže počas nášho výstupu ranné slnko nechalo priestor chladnému dažďu.

Po “extra náročnej” turistike (658 m n.m.) náš čakal vytúžený obed. Našu radosť ešte zvätšil tamojší evanjelický pán farár, ktorý pozvanie otca Mareka bez zaváhania prijal. Bolo pre nás veľkým povzbudením zažiť skvelú ekumenickú spoluprácu na tak priateľskej úrovni.

Cestou do kláštora sme sa zastavili u susediek Satmáriek a potom aj v inštitúte Dobrého pastiera (v ktorom slúžia Vykupiteľky), ktorý slúži pre ľudí s ťažkou minulosťou (rozbité rodiny, alkoholizmus, strata rodinného zázemia, zlý zdravotný stav … ). Stačil nám niekoľkominútový rozhovor s tamojšou sestrou a pochopili sme, akú obrovskú službu vykonávajú mnohí a to často bez svetla televíznych reflektorov – v skrytosti a pokore. Ich denný režim je založený na dvoch pilieroch: modlitbe a práci – ktorej je tam ozaj dostatok.

Záverečný večer zbehol (ako je to už zvykom) veľmi rýchlo. Nasledujúce doobedie nás v studenom kostole čakala nedeľná sv. omša. Tesne pred začiatkom vbehli do sakristie dva zamilované páry – chalani približne v našom veku spolu so svojimi priateľkami. Moju predsavu klasického scenára “zašívajúcich sa mladých” v sakristii do niekoľkých sekúnd zbúrali ich priateľky. Pekne krásne svojich chalanov obliekli do miništrantských šiat a hor sa k oltáru. Vďaka tejto zdanlivej maličkosti bol chlad v kostole hneď o čosi menší 🙂

“…so stálou spomienkou solídny, skúšajúci, spravodlivý, stále sa smejúci Stanislav Stolárik…” privítala nás na obede jedna zo sestier, ktorá skladá rôzne básničky už od detstva. Sériu nečakaných, avšak milých prekvapení doplnilo stretnutie sestier v jedálni niekoľko minút pred obedom, aby si takto všetky spolu vypočuli nedeľné zamyslenie Sv. Otca Františka. Keďže viaceré sestričky kedysi pracovali v našej seminárnej kuchyni, nasledoval dlhý zoznam pozdravov a rôzne originálne darčeky. Pre upresnenie, jedna zo sestrier napríklad vo voľnom čase vyrába ružence a čotky. A to rovno 200 ks mesačne! Iná nám zas darovala vlastnoručne vyrobené sväteničky: “Raz som šla po ulici a napadla ma skupina satanistov. Bili ma takým skleneným hadom. Vďaka Bohu, mala som so sebou svätenú vodu. Kropila som ich ňou, oni sa začali zvíjať a ušli. Odvtedy vyrábam tieto sväteničky a veľmi odporúčam každému ich mať doma a prežehnávať sa so svätenou vodou.”

Náš víkendový výjazd sme počas spiatočnej cesty zavŕšili krátkou zastávkou v benediktínskom Kláštore Premenenia Pána v Sampore. Do nášho “dočasného” domova sme sa vrátili s novými skúsenosťami a poznaním dovtedy len z malej časti poznaného sveta rehoľných sestier.

Viac fotiek nájdete v galérií 🙂

Ondro