propedeutik – Martin Baloga

“Štvrtok po 2. pôstnej nedeli pokračujeme v našom predstavovaní. K farnosti Košice – Šaca patrí propedeutik Martin Baloga. Pozývame vás prečítať si jeho cestu životom.”


Dobrý deň!

Volám sa Martin, mám 19 rokov a narodil som sa v Levoči. Do mojich troch rokov som býval s rodičmi v dedinke pod Spišským hradom. Potom sme sa presťahovali do mestskej častí Košíc, do Šace. Tu sa zrodilo aj moje povolanie ku kňazstvu.

Od detstva som vychovávaný ako katolík. Hoci sme chodili do kostola, dianie vo farnosti som akosi nevnímal. Až od tretieho ročníka na základnej škole, kedy som sa začal pripravovať na prvé sväté prijímanie, som sa začal vo farnosti angažovať a miništrovať. Aj keď doma som sa hral na kňaza, ktorý slúži sväté omše už od útleho veku. Keďže som vždy obdivoval kňazov a musel som vidieť všetko, čo sa pri oltári deje, začal som miništrovať pravidelne, každý deň. Ako miništrant som mal najlepší výhľad. 🙂 Postupom času, ako som dospieval, sa táto zvedavosť a záľuba zmenila na niečo, z čoho som vedel načerpať síl, radosť a pokoj.

Asi od siedmej triedy na ZŠ som prestal rozmýšľať nad kňazstvom a skôr som si predstavoval môj život v manželstve. Nástupom na GTAčko (Gymnázium sv. T. Akvinského) sa moja predstava o budúcnosti opäť vrátila ku kňazstvu. Časom bola táto túžba stať sa kňazom vždy väčšia a väčšia. Vo februári minulého roka pán dekan prečítal v nedeľu oznam, že kto cíti povolanie ku kňazstvu, môže sa prihlásiť do kňazského seminára. Vtedy prišiel ten čas, kedy som sa musel rozhodnúť. Nebolo to ľahké, keďže je to rozhodnutie na celý život a nijaké “znamenie“, ktoré by ma v tom na sto percent uistilo, neprišlo. Aj napriek tomu som vždy niekde v srdci cítil, že je to správna cesta.

Šiel som teda za našim pánom dekanom s tým, že chcem nastúpiť do propedeutika a potrebujem odporúčanie od farára. Keďže vedel, že nad kňazstvom rozmýšľam a poznal ma, pretože som vo farnosti aktívny, netrvalo dlho a obálku s prihláškou sme odoslali. Ja však s tým vedomím, že posledné uistenie, že je to správna cesta bude, ak ma do seminára príjmu.

No Pán Boh ma nenechal dlho čakať. Na bielu sobotu počas obradov Veľkonočnej vigílie, keď sme v procesii vyšli s paškálom, sochou zmŕtvychvstalého Krista a Eucharistiou pred kostol, aby dal kňaz požehnanie na štyri svetové strany a ja som sa pozrel na monštranciu, v ktorej bol premenený chlieb na Kristovo telo, naplnila ma neopísateľná radosť, láska, pokoj, no, jednoducho, bol som neskutočne šťastný. A vtedy som pochopil, že Boh mi dáva odpoveď na moju otázku ktorú som mu v modlitbách vždy kládol. A to, či som naozaj povolaný ku kňazskej službe. (Samozrejme, bohoslužba bola neverejná. Ja som mohol byť prítomný iba ako nevyhnutná asistencia)

A tak som od septembra nastúpil do propedeutika. No kým som sa stihol udomácniť, museli sme sa kvôli opatreniam vrátiť domov. Takto sme už skoro tri mesiace bez seminárnej formácie. No aj tak nemôžem povedať, že by som sa na kňazstvo teraz nepripravoval. Aj pobyt doma je možnosť ako sa na kňazstvo, ale aj život dobre pripraviť.

V seminári je čas presne nalinajkovaný a preto či chceme, či nie, musíme sa držať programu. A v tom je pobyt doma iný. Čas si musím zorganizovať sám. A to nie je jednoduché. No podobne to bude aj v kňazskom živote. Nikto ma nebude kontrolovať a ja si budem musieť sám nájsť čas na povinnosti, modlitbu, oddych… No napriek všetkým ťažkostiam súčasnej doby som Pánu Bohu vďačný, že môžem chodiť aj teraz do kostola ako asistencia a modliť sa prostredníctvom internetu s celou našou farnosťou za odvrátenie pandémie a potrebné milosti, ktoré od nebeského Otca všetci neustále potrebujeme.

 

Martin Baloga