Jedného dňa som zhliadol na YouTube video, ktoré ukazuje, ako sa opica transformuje z ničoho nič na človeka. Zviera bez rozumu a bez ducha zrazu začne rozmýšľať a zdokonaľovať sa na človeka, popierajúc základný princíp, že to, čo nemá, nemôže dať. Tvorcovia daného videa presviedčajú ľudí o ich nevýnimočnosti a o absencii koruny tvorstva na zemi, čím človeka samotného degradujú na úroveň zvieraťa. Prečo sa usilujú presvedčiť človeka, že je len živočích a nič viac, že nevznikal priamym zásahom Stvoriteľa a nie je obrazom Boha?

Počas pandémie v týchto dňoch v Anglicku zisťujú neobvyklý príklon tínedžerov k Bohu. Tisíce mladých ľudí nachádza cestu do chrámov. Kto im povedal, kam majú ísť, keď navôkol skoro všetci slovom i príkladom ich učia, že život si treba len užívať systémom: „víno, ženy, spev“, resp. „jesť, piť a zabávať sa od rána až do večera“ – a že človek je len mysliaci živočích?

V bývalom Sovietskom zväze (dnešné Rusko) sedemdesiat rokov vládli marxistickí boľševici (resp. komunisti), ktorým Boh a jeho Cirkev boli úhlavnými nepriateľmi. Diktatúra, červený teror, vymývanie mozgov a marxistická indoktrinácia boli na dennom poriadku. Putin bol komunista, dokonca člen tajnej služby na vysokom poste. Lavrov, súčasný minister zahraničných vecí Ruskej federácie, bol tiež komunista. Keď som však počul Putina hovoriť, že jeho hlavnou úlohou je starať sa o národ a o svoju vlasť, a tiež Lavrova, ktorý hovoril, že „Boh nie je v moci, ale v pravde,“ a že „moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého človeka“ a ďalšie podobné výroky, bol som veľmi prekvapený. S údivom sa môžeme opýtať, kde sa to naučili? Kto im to povedal? Študovali sociálnu encykliku Leva XIII. Rerum novarum? Nevieme.

Z týchto ich vyjadrení však vyplýva, s prepáčením, že aj keby som bol len zviera, nemusím a nechcem žiť ako zviera, ktorému stačí nažrať sa a napiť. Chcem viac, ako patrí zvieraťu, chcem žiť ako človek, ba chcem žiť ako Boží syn či Božia dcéra. Tak veľmi po tom túži čosi, čo je mojou súčasťou a čo sa nachádza v hĺbke môjho srdca. Túži po tom moja duša, teda ja sám. Sme pokolením Boha a to Božie sa ozýva v každom človeku. Teda ak chcem, môžem byť „bohom.“ Záleží to len od mojej vôle pre čo sa rozhodnem.

Ani indoktrinácia dedičstva hriechu, ktorú so sebou nosím, mi v tom nezabráni. Ani odriekanie, ani sebazápor, ktoré musím pritom znášať, mi nezabránia, aby som žil ako Boží syn či Božia dcéra. Preto v pravde a v hĺbke duše môžem prosiť so žalmistom: „Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja vždy pôjdem po nej. Daj mi chápavosť a ja tvoj zákon zachovám a celým srdcom sa ho budem pridŕžať. Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo som si ho obľúbil. Nakloň mi srdce k svojej náuke, a nie ku chamtivosti. Odvráť mi oči, nech nepozerajú na márnosť; na tvojej ceste dopraj mi života. Svojmu sluhovi splň svoj sľub, čo vedie k bázni pred tebou. Odvráť odo mňa potupu, ktorej som vystavený; veď tvoja náuka je radostná. Hľa, túžim za tvojimi príkazmi; nuž oživ ma v svojej spravodlivosti“ (Žalm 119:33-40 SSV).

Prajem všetkým čitateľom a priaznivcom Propedeutika požehnaný čas prípravy na slávenie veľkonočných sviatkov!

správca farnosti Richvald