“V piatok po 4. pôstnej nedeli, vám prinášame príspevok od dalšieho propedeutika – Patrika Guteka.”

 

Drahí čitatelia!
Volám sa Patrik Gutek a pochádzam z obce Hervartov, ktorá je súčasťou farnosti Richvald. Tá patrí do dekanátu Bardejov, a ten zase pod Košickú arcidiecézu. Farnosť Richvald tvoria tri obce: Hervartov, Šiba a Richvald. Patrónom farnosti, ako aj farského kostola, je sv. Bartolomej. O Hervartove ste už možno počuli v súvislosti s dreveným kostolom sv. Františka z Assisi, ktorý je zapísaný do kultúrneho zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Je klenotom našej obce. Okrem neho máme v dedine aj novší kostol zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu. V Šibe je sú patrónmi chrámu sv. Kozma a Damián.

Kontakt s farnosťou
Môj kontakt s farským spoločenstvom som mal hlavne vďaka miništrovaniu a niekoľkým každoročným akciám – Dobrá novina – koledovanie po obci; spoločná krížová cesta na Veľký piatok pri jubilejnom kríži na chotári medzi Hervartovom a Šibou; miništrovanie počas veľkonočných obradov vo farskom kostole v Richvalde; organizovanie púte do Gaboltova; futbalový turnaj miništrantov zo všetkých troch obcí z farnosti a od roku 2012 na sviatok Sedembolestnej Panny Márie spoločná krížová cesta po lese nad Hervartovom spojená so sv. omšou na vrchu Žobrák.

Moja cesta „k rozhodnutiu pre kňazstvo“
K zrodeniu môjho povolania bola potrebná viera a živý vzťah s Bohom. Vieru mi od malička vštepovali rodičia. Spolu s nimi a so súrodencami som sa doma modlil a navštevoval bohoslužby. Aj keď som si to neuvedomoval, rodičia mi tak boli príkladom kresťana katolíka, ktorý praktizuje svoju vieru. K takýmto osobám počas prvého stupňa základnej školy začala patriť aj pani katechétka, ktorej vďačím za základnú vzdelanosť v oblasti našej katolíckej viery.

Ako dieťa som mnohým veciam nerozumel, no predsa len som sa im snažil porozumieť a byť poslušný rodičom, čo teraz z odstupom času považujem za Božiu milosť.

Od piateho ročníka základnej školy som začal miništrovať a viesť pravidelný sviatostný život. V ôsmom alebo deviatom ročníku moja viera pokročila. Začal som si lepšie uvedomovať dôveru vo vzťahu s Pánom Bohom. Obdobie dospievania mojej viere nepoškodilo. Vždy som sa snažil žiť v súlade so svedomím a úprimne praktizovať svoje náboženské presvedčenie. Zrejme preto mi niektorí ľudia v dedine povedali, že sa hodím za kňaza. Takúto mienku mal aj vtedajší pán farár. Lenže ja som s touto myšlienkou nebol stotožnený a nepripúšťal som si ju k srdcu, aj keď túžbu mať zo mňa kňaza mala moja mama.

Mal som svoje predstavy o živote a skôr som chcel zažiť vzťah a vstúpiť do manželstva. S takýmto nastavením uplynuli moje stredoškolské aj vysokoškolské roky štúdia. Počas tohto času som zažil pekné chvíle v kruhu nových veriacich priateľov, ale tiež aj chvíle sklamania z nevydarených pokusov o vzťah. Moje srdce nebolo naplnené. Niekde v hĺbke svojej duše som cítil, že nežijem taký život, ktorý by ma napĺňal, a preto som znovu začal riešiť otázku povolania.

Bolo to v roku 2019, kedy som postupne začal byť otvorený aj myšlienke duchovného povolania. Pánu Bohu som v osobnej modlitbe povedal: „Pane Bože, ak chceš mať zo mňa kňaza, dokopaj ma k tomu.“ A Pán neotáľal. Raz vo vhodnej chvíli mi moja mama pripomenula svoju túžbu mať zo mňa kňaza. Ja som jej však oponoval, že jej ideálne predstavy sa nemusia zhodovať s Božou vôľou. Lenže bol to zlomový moment, kedy myšlienka na kňazstvo utkvela v mojom srdci a v mysli mi rezonovala dlhý čas. Modlil som sa, rozmýšľal a pýtal od Pána potvrdenie, až sa mi jednej noci prisnil sen – ocitol som sa v sakristii, ktorú som nepoznal a išiel som ku veľkým skriniam hľadať štólu. Tento sen doteraz beriem ako potvrdenie, že mám ísť touto cestou.

Potom som sa o povolaní rozprával s niektorými kňazmi, navštívil som seminár a zúčastnil som sa aj víkendového pobytu v seminári. V mojom vnútri sa ozývalo: „Patrik, podaj prihlášku do seminára.“ A až keď som ju podal, prišiel do môjho srdca pokoj. Ten trval počas prijímacích pohovorov a trvá až doteraz. Je mi znamením, že som na správnom mieste.

Svoju cestu k povolaniu neberiem za samozrejmosť. Myslím, že som ju s Božou milosťou mal vymodlenú známymi či neznámymi bratmi a sestrami v Kristovi. Preto môžem povedať, že moja viera a vzťah k Bohu postupne dozrieval až na definitívne rozlíšenie povolania a rozhodnutie stať sa kňazom.

Čas pandémie, formácia mimo propedeutika a pôstny odkaz
Nedávno ubehli tri mesiace, odkedy sme doma. Pandemické opatrenia zastavili duchovnú formáciu v priestoroch seminára i propedeutika. Bol to čas, kedy v médiách a verejnom spravodajstve sme počuli málo pozitívnych slov. Pojem Covid 19 a realita spôsobená týmto ochorením zasiahla všetky vrstvy spoločnosti, a teda aj nás, formujúcich sa propedeutikov a bohoslovcov.

Kresťanstvo a viera v Boha nám však prinášajú nádej. Preto túto situáciu nevnímam vyslovene ako zlú, ale skôr ako negatívnu, Bohom dopustenú, aby sme zmenili svoje zmýšľanie a viac sa privinuli k Pánovi. Veď „vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28). Potrebujeme Bohu dovoliť, aby pretvoril naše srdcia na srdce podobné Jeho Srdcu. Program pokánia a zmeny zmýšľania nie je určený iba na pôstne obdobie, ale na celý život. Len tak sa môžeme s dôverou približovať k Bohu a prosiť ho, aby nám pretvoril naše srdcia. Potom budeme schopní opravdivej lásky.  

Aj my propedeutici sme povolaní konať skutky pokánia, tzn. konať skutky lásky voči Bohu i voči našim blížnym. V prodepeutiku sme mali duchovný program presne určený na každý deň. Doma je to však iné. Sám si musím ustriehnuť čas na modlitbu a rozjímanie. Učím sa lepšie organizovať čas, aby som zvládol všetky povinnosti, zvlášť tie školské. Taktiež doma musím odolávať rôznym lákadlám, t. j. leňošeniu a činnostiam menej podstatným pred podstatnejšími a potrebnejšími. Skrátka, formácia doma je iná, avšak na druhej strane je určite podobnejšia životu diecéznych kňazov, ktorých po vysviacke už nikto každodenne nekontroluje, ako si plnia povinnosti voči farnosti a či sa modlia breviár. To všetko ostáva na ich svedomí. Tak isto aj my doma, hoci nie sme teraz kontrolovaní predstavenými, raz budeme skladať účet za to, ako sme tento čas doma prežili.

Zároveň si uvedomujem, že musím byť Bohu vďačný za ten čas, pretože môžem byť so svojou rodinou, spolu s ňou sa modliť, rozvíjať svoju vieru a vzťahy navzájom.

Na záver by som chcel všetkých čitateľov i seba povzbudiť k vytrvalosti v láske, robení dobrých skutkov a rôznych iných skutkov pokánia, aby sme sa tak všetci dobre pripravili nielen na približujúce sa veľkonočné sviatky, ale raz aj na tie večné sviatky v nebi.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

Patrik Gutek